Aktuality

Tkáčstvo je domáca a remeselná výroba tkanín, najmä plátna a súkna. Plátno sa vyrábalo z konope alebo z ľanu (remeslo sa niekedy označuje ako plátenníctvo) a súkno sa vyrábalo z ovčej vlny (remeslo sa niekedy označuje ako súkenníctvo). Z plátna sa šili odevy a zhotovovali rôzne pracovné a úžitkové textílie – plachty, obrusy, vrecia a podobne. Zo súkna sa zhotovovali vrchné odevy, najmä hune. Okrem huní sa vyrábalo i súkno zvané postav. Základným výrobným nástrojom tkáčov boli drevené krosná.

Konope a ľan sa v sninskom regióne pôvodne pestovali iba v obci Dlhé nad Cirochou, ktorá ako jedná obec bola založená podľa domáceho zákupného práva a nie podľa valašského práva. Jednou z povinností, ktorá ich odlišovala od valašských obcí bolo odovzdávanie konope súcich na pradenie a ľanového semena, z ktorého sa získaval olej. Najstarší doklad o ich pestovaní pochádza z urbáru humenského panstva z roku 1612. Odovzdané konope sa uskladňovalo v sninskej kúrii, ako to vyplýva z jej inventárov z rokov 1623, 1649, 1654 a 1655.

Údaj o odovzdávaní jednej kity konope (kita = 12 zväzkov ) každým poddaným v Dlhom nad Cirochou z roku 1612 (celkom dole vpravo)

S výrobou súkna súvisí i mechanické zariadenie valcha, známe i pod miestnym názvom stupa alebo valilo. Slúžilo na splsťovanie vlnenej tkaniny na súkno. Riedka tkanina sa po prípadnom zošití dvoch jej kusov po dĺžke nakladala do väčších záhybov a uložila do valchy. Tlakom dopadajúcich drevených kladív a pôsobením teplej vody s pridanými prostriedkami na odmastenie a premáčanie vlny tkanina zhustla, zhrubla a zmenšila sa po dĺžke i po šírke. Valchy boli obyčajne súčasťou vodných mlynov. Samostatne sa budovali menej, vtedy sa jej vlastníci označovali ako samostatní remeselníci – valchári. Najstarší údaj o valche v sninskom regióne pochádza z roku 1612 z Dlhého nad Cirochou, kedy bola valcha súčasťou vodného mlyna. V Snine sa valcha, ako súčasť mlyna, prvýkrát spomína v roku 1623. Tá bola pravdepodobne spálená kurucmi, nakoľko v roku 1728 tu bola postavená nová valcha. Valchy sa nachádzali vo viacerých obciach sninského regiónu, napr. v Topoli, Kolbasove, Uliči, Novej Sedlici, Starine, Ostružnici, Veľkej Poľane, Ubli, Strihovci a Šmigovci. Valcha v Šmigovci stála v obci ešte v roku 1974 a uvažovalo sa s jej premiestnením so skanzenu SNM – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Najstarší údaj o valche, označenej latinským termínom „karlo“ v sninskom regióne v Dlhom nad Cirochou z roku 1612

Bielenie plátna v Novej Sedlici (1974)

Valcha v Novej Sedlici (60. roky 20. storočia), dnes už neexistuje

Tkáčstvom sa vo väčšom rozsahu zaoberali v sninskom regióne predovšetkým v sninskej kúrii, o čom svedčia údaje o uskladnených množstvách konope vhodných na pradenie zo začiatku 17. storočia. V areáli kúrie sa nachádzal i samostatný dom krajčíra, ktorý je prvýkrát doložený v roku 1623. Z roku 1869 máme v Snine doložených troch tkáčov – Andreja Tokárskeho, Fridricha Honinu, ktorý pochádzal z Moravy a Antona Baugärtnera, ktorý pochádzal z Čiech. Tkanie plátna a súkna bolo v regióne veľmi hojne rozšírené ešte aj v období 1. ČSR. V roku 1930 tu bolo evidovaných 1220 výrobcov plátna a 100 výrobcov súkna.

Opis domu krajčíra pri sninskej kúrii z roku 1654

Trepanie konope na tzv. hladnici v Príslope na fotografii od Karola Plicku (1925)

Priadky v Stakčíne (1933)

Žena v Kalnej Roztoke v huni typického strihu pre sninský región (1942)

Najviac sa plátno vyrábalo v obciach Ubľa, Ulič a Veľká Poľana. V poslednej menovanej obci bolo zároveň i najviac výrobcov súkna. Po druhej svetovej vojne výroba plátna a súkna postupne zanikla. Tkáčstvo sa preorientovalo na výrobu kobercov z handier, ktoré sa do súčasnosti zachovalo predovšetkým v Dlhom nad Cirochou.

Tkanie kobercov na krosnách v Hostoviciach

Miroslav Buraľ

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Zdobenie vajíčok je známe v rôznych kútoch sveta a kultúrach. Najstarší zdokladovaný výskyt je z archeologických nálezísk v Grécku, Egypte a Nemecku. Vaječné škrupiny sa našli i v slovanských hroboch zo siedmeho storočia nášho letopočtu. Kraslice boli obetným, obradovým alebo osobným darom. Zároveň boli i sú symbolom jarného oživenia prírody. Vajíčka plnili rôzne funkcie pri kalendárnych a rodinných obyčajach (narodenie, svadba, smrť). Verilo sa, že zdobením vajíčok sa zvyšovala ich magická sila pri úkonoch, na ktoré sa používali.

V regióne severovýchodného Slovenska bola najviac rozšírená jedna z najstarších techník zdobenia vajíčok, technika voskovej batiky. Táto archaická forma zdobenia spočívala v striedavom farbení a voskovaní. Pre náš región bola charakteristická viacfarebná výzdoba (červená, modrá, zelená, žltá, nanajvýš sedem farieb). Ornamenty sa vytvárali nanášaním roztopeného včelieho vosku na škrupinu a následným namáčaním v roztoku s prírodnými farbivami. Postupovalo sa farbením od najsvetlejšieho roztoku po najtmavší. Na každej vrstve sa voskom vytvoril ornament, ktorý konzervoval príslušný farebný odtieň na škrupinke pod ním pri namočení do ďalšieho roztoku. Vosk sa nanášal v našom regióne najmä pomocou špendlíkových hlavičiek rôznej veľkosti. Základnými tvarmi, pomocou ktorými sa vytváral ornament bola bodka a kvapka, ktorá vznikala predĺžením kvapky pohybom ruky. Na záver sa vosk na vajíčku nahrial a zotrel, čím sa odhalili jednotlivé farebné ornamenty.

V minulosti sa na zdobenie zvyčajne používali dostupné uvarené vajíčka (najmä slepačie, ale v niektorých lokalitách aj kačacie a husacie), ktoré sa nevyfukovali. Verilo sa, že vajíčko má plnú magickú moc iba neporušené. Neskôr, keď sa zmenila funkcia zdobenia a obdarovania z magicko-obradového daru na estetickú, sa kvôli dlhšej trvanlivosti a ľahšej manipulácii začali na zdobenie používať výduvky. Tým k pôvodným archaickým technikám začali pridávať ďalšie techniky ale i druhy vajíčok (pštrosie, prepeličie, holubie) ale i zdobenie rôznych materiálov v tvare vajíčka (polystyrénové formy, vajíčka z papiera, zo skla, z dreva atď). Zo všetkých techník a kombinácií môžeme okrem voskovej batiky spomenúť voskovanie, farbenie, madeira, patchwork, odrôtovanie, olepovanie, leptanie, quilling, aplikácia paličkovanej čipky, háčkovania atď.

V okrese Snina, podobne ako v iných regiónoch boli kraslice (pisanki) odmenou, ktorú dostávali mládenci od dievčat za oblievačku na Veľkonočný pondelok. Išlo najmä o techniky voskovania, voskovej batiky i vyškrabávania. V roku 1959 sa v okrese Snina venovalo krasličiarstvu 29 žien, ktoré zhotovovali jednofarebné, viacfarebné i voskované kraslice.

voskovanie

vosková batika

vosková batika

maľovanie a olepovanie

maľovanie a olepovanie

madeira

Zdobeniu vajíčok, krasličiarstvu, sa vo väčšej miere (na predaj, na výstavy) v našom okrese venujú dodnes viaceré ženy i muži zo Sniny, Stakčína, Belej nad Cirochou, Kolonice. Avšak pre vlastnú potrebu alebo ako ukážku pre deti sa kraslice zhotovujú vo viacerých domácnostiach nášho okresu.

Mgr. Jozef Fundák

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

V článku boli použité aj informácie z publikácií: Karpatská kraslica (Vihorlatské múzeum v Humennom, 2014), Horná Cirocha (Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1985), Slovenské kraslice (Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1994).

Hrnčiarstvo je remeslo zaoberajúce sa výrobou keramiky z pálenej hliny, pôvodne modelovaním v ruke, neskôr s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem. Takto sa vyrábali hlinené nádoby do domácnosti – najrôznejšie hrnce, hrnčeky, mliečniky, čutory, cedáry a odkvapávače na syr, taniere, krčahy, džbány, dvojité obedáre tzv. dvojnice, včelárske okurovadlá, nádoby na výrobu sviečok, kvetináče a rôzne ďalšie, hlavne úžitkové predmety. Na vypaľovanie keramiky sa stavali tzv. poľné pece. Svoje dielne hrnčiari stavali na miestach s ložiskami kvalitnej hliny a s dobrým prístupom k drevu, ktorého bolo na výpal keramiky potrebné veľké množstvo.

Najstarší priamy známy údaj o hrnčiaroch sninského regiónu pochádza zo Sniny zo začiatku 18. storočia. Vtedy v roku 1728 sa v urbári humenského panstva v súpise poddaných spomína i Andrej Harčar so synom Jurajom. Pri nich je uvedené, že boli hrnčiarmi. Zaujímavosťou je, že bývali na jednej poddanskej domácnosti zvanej „Hrehocs“ (teda niekde v smere na obec Pichne) spolu s rodinou Gregora Tirpáka, ktorý bol sklárom. Je teda pravdepodobné, že na svoje remeslá využívali spoločnú pec – koch.

Koch na vypaľovanie keramiky v Snine

Andrej Harčar sa spomína už aj v urbári humenského panstva z roku 1703. Spolu so synom Jurajom je uvádzaný i v urbári humenského panstva z rokov 1713-1717 pod maďarizovaným priezviskom Fazekas (teda hrnčiar).

Záznam o hrnčiarovi Andrejovi Harčarovi a jeho synovi Jurajovi v Snine z roku 1728

Podľa priezviska „Harčar“, teda hrnčiar súdime, že tento rod sa zaoberal hrnčiarstvom v Snine už dávnejšie, s istotou od polovice 17. storočia. Stretávame sa s nim už aj v urbári humenského panstva z roku 1657. Vtedy žil v Snine Olexa Harčar, ktorý bol želiarom (teda vlastnil dom, ale nemal žiadne polia).

Najstarší záznam o rodine Harčarovej v Snine z roku 1657

Na začiatku 19. storočia (1828) pôsobil v Snine hrnčiar Ivan Hamaj a v polovici 19. storočia (1869) tu pôsobili dvaja hrnčiari – Matej Harmanský (nar. 1832, Dlhé nad Cirochou) a Ján Haluška (nar. 1823, Snina). V roku 1900 sa hrnčiarstvu v Snine venovali štyria hrnčiari. Poslednými sninskými hrnčiarmi boli Ján Halamka starší (1906, Snina – 1996, Snina) a Štefan Halamka. Z iných obcí nášho regiónu sa hrnčiarstvom v minulosti zaoberali len v Ubli.

Hrnčiarsky majster Ján Halamka starší

Mliečnik – hrnčiarsky výrobok Jána Halamku staršieho

Hrnčiarsky majster Štefan Halamka

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Miroslav Buraľ

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Salašníctvo je remeslo zaoberajúce sa chovom oviec pre vlnu a mlieko na salašoch. V minulosti bolo charakteristickým remeslom prevažnej časti obyvateľstva sninského regiónu, ktoré tu rozšírili Rusíni počas valašskej kolonizácie. Ovčiarske pastierstvo „salašníctvo“ bolo jedinečnosťou sninského regiónu, ktoré sa prenieslo i do najstaršej známej pečate mesta Sniny, zobrazujúcej pastiera oviec s ovečkami.

Záznam v urbári humenského panstva z roku 1612 o bačovi Jackovi Rusinovi v Snine, ktorý bol oslobodený od zemepanských povinností

Súpis chovaných oviec a kôz na salaši (košiari) v Snine z roku 1623

Valach s ovcami na pečati mesta Snina z 18. storočia

Lešné pri Snine, kde sa v minulosti nachádzal sninský salaš

Tradičný salaš tvorila drevená koliba a košiar (košarisko), čiže ohrada, kde ovce trávili noc. Salaš riadil bača, ktorý rozdeľoval prácu pastierom (juhásom) a honelníkom (nováčikom na salaši). Valasi, ako sa všeobecne hovorilo ľudom pracujúcim na salaši, žili od jari do jesene na salašoch situovaných ďaleko od ľudských obydlí. Ovce sa zaháňali dole do dedín iba na zimu. Valacha bolo možné identifikovať hlavne vďaka oblečeniu. K nemu patrili aj viacprackový kožený opasok (čerez), zdobená kapsa, klobúk, ale aj ďalšie predmety. I valaška, ktorá bola bežná aj tu na Zemplíne.

Pastier s valaškou a pastierskou kapsou pri košiari v Topoli (1900)

Keďže valasi žili podstatnú časť roka odkázaní sami na seba, museli byť aj remeselne zruční. Okrem toho boli často majstrami aj v estetickom zdobení úžitkových výrobkov, ktoré vyrábali. Mnohé motívy sa dodnes zachovali na zdobených črpákoch (nádoby na pitie žinčice), varechách, geletách (nádoby na uskladnenie a prepravu bryndze, ale používané aj pri dojení), rôznych formách na syr a oštiepky, či zdobených valaškách (balťa), ktoré slúžili na opieranie sa pri pasení v ťažkom teréne, ale aj na rúbanie dreva či ochranu pred medveďmi a vlkmi.

Črpáky východoslovenského typu charakteristické pre sninský región

Geletka z Novej Sedlice

Najznámejším produktom salašníctva je bryndza (nesolený ovčí syr, ktorý sa nechá vyzrieť, potom sa nasolí a vaľká do hrúd – tak sa kedysi robila tvrdá bryndza, kým nebol známy spôsob výroby dnešnej mäkkej) a žinčica (nápoj vyrábaný zahriatím srvátky, ktorá vzniká ako vedľajší produkt pri zrážaní mlieka syridlom). Pre okolie Sniny je charakteristickým horkastý druh bryndze, známy pod názvom príkry (horký) syr. Najstarší nepriamy údaj o bryndzi zo sninského regiónu pochádza z roku 1492. Je ním údaj o valachovi zo Sniny, ktorý sa volal Bryndza a bol členom zbojníckej družiny Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej.

Záznam z roku 1492 z vypočúvania členov zbojníckej družiny Fedora Holovatého, medzi ktorými je i zbojník Bryndza zo Sniny

Výroba syra na salaši v Pčolinom (1975)

Medzi typické výrobky valachov patrili aj hudobné nástroje ako rôzne píšťaly, gajdy a v našom regióne predovšetkým trembita. Posledná originálna trembita z nášho regiónu pochádza z Novej Sedlice a nachádza sa v expozícii Slovenského národného múzea – Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Jej vernú reprodukciu zhotovenú miestnym rezbárom Ladislavom Horvathom z Kolonice, využíva od minulého leta Folklórny súbor Ľude spud Beskyda z Novej Sedlice.

Trembita z Novej Sedlice v expozícii SNM – MUK Svidník

Zobrazenie pôvodných Valachov v dobovom oblečení sa zachovalo aj na viacerých ikonách z 18. storočia. Môžete ich vidieť v drevených cerkvách v Príkrej či Hrabovej Roztoke.

Valasi na ikone Narodenie Ježiša z 18. storočia v Hrabovej Roztoke

Valasi na ikone Narodenie Ježiša z 18. storočia v Príkrej

Ovca na ikone Posledný súd z Ruskej Bystrej zo 16. storočia

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Miroslav Buraľ

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Kamenárstvo je remeslo zaoberajúce sa spracúvaním rozličných druhov kameňa tesaním, brúsením, hladením, rytím, prípadne i maľovaním a osadzovaním na stavebné, cestárske, dlaždičské a sochárske účely. Pri ručnom spracúvaní kameňa boli základnými nástrojmi kladivá, kliny, sochory a dláta. Tunajší kamenári kameň aj ťažili, čo bolo charakteristické pre ľudové kamenárstvo v sninskom regióne.

Rozvoj kamenárstva nastal v období, kedy obyvateľstvo sninského regiónu začalo prechádzať zo salašníctva a pastierstva na pestovanie poľnohospodárskych plodín a ich spracovávanie. Pre tieto činnosti bolo nevyhnutné zabezpečiť výrobu mlynských kameňov, mlecích kameňov – žarnovov, brúsok a osličiek.

Mlynské kamene pre mlyny, ktoré sa začali budovať v regióne, sa dali vyrábať iba z vhodného druhu pieskovca, predovšetkým zlepenca. Najstarší údaj o ich výrobe u nás pochádza z obce Zvala z roku 1728. Ďalšie ústne údaje sú z obcí Ruské a Zboj. Z obce Zboj pochádza i posledný vyrobený mlynský kameň z obdobia 1. Československej republiky, ktorý sa v súčasnosti nachádza v obci Stakčín. V týchto obciach sa zároveň vyrábali i mlecie kamene – žarnovy. Zaujímavý je údaj o bani na dolovanie „čierneho mramoru“ (ide o rohovec) pravdepodobne na stavebné účely z roku 1657 v chotári Čukaloviec.

Záznam o výrobe mlynských kameňov vo Zvale z roku 1728

Mletie v žarnove v Parihuzovciach

Mlynský kameň z prvej polovice 20. storočia vyrobený v Zboji

Záznam z roku 1657 o bani na dolovanie „čierneho mramoru“ v Čukalovciach

Kamenári zhotovovali i náhrobné kríže a náhrobné pomníky, predovšetkým židovské. Z 18. storočia pochádzajú jedinečné kamenné náhrobníky s trojramennými krížmi z obce Topoľa a Ruské, ktoré sú dielom miestnych kamenárov. V susednej obci Kolbasov sa na začiatku 19. storočia vyrábali židovské náhrobné pomníky (hebrejsky macevy) a pravdepodobne i pieskovcové prícestné kríže – božie muky. Väčšina z nich však vznikla v kamenárskych dielňach v susednej Haliči v dnešnom Poľsku.

Kamenný náhrobný kameň Vasiľa Duchnoviča z polovice 18. storočia z Topole

Figurálne reliéfy na židovských náhrobných pomníkoch v Topoli

Pieskovcový náhrobný kríž v Kolonici

Rozvoj kamenárstva v sninskom regióne na prelome 18. a 19. storočia nastal v súvislosti výstavbou zemepanských sídiel. Zručnými kamenármi vtedy boli kamenári v Belej nad Cirochou, čo sa prenieslo i do obecného erbu. Na ňom je zobrazený kamenár, ktorý spracováva kamenný stĺp. Údajne sú to stĺpy, ktoré vyhotovili pre sninský kaštieľ. Dielom kamenárov zo Sniny je kaštielik na Morskom oku postavený v roku 1924.

Z miestneho pieskovca sa vyrábali i rôzne pomníky. Z nich si pozornosť zaslúži zaniknutý pomník bývalému okresnému náčelníkovi Júliusovi Durčinskému z roku 1933. Vytesaný bol v Ubli a osadený v sedle Ubčí nad Kalnou Roztokou. V chotári obce Zboj sa nachádza niekoľko pieskovcových pomníkov od miestneho kamenára Petra Sičaka. Ten do nich vytesával svoje ľudové básne. Aj v najmladšej obci Zemplínske Hámre sa na miestnom cintoríne a v hámorskom múzeu nachádza niekoľko nádherných náhrobných kameňov z pieskovca, dokumentujúcich umelecký prejav miestnych kamenárov.

Zaniknutý pomník Ďurčinskému v sedle Ubčí nad Kalnou Roztokou

Kamenný veršovaný pomník od Petra Sičaka na Medovej babe nad Novou Sedlicou

Ťažba pieskovca v kameňolome v Ubli (1933)

Kamenárske práce na výstavbe cesty Klenová – Kalná Roztoka (1933)

Najvýznamnejšou kamenárskou pamiatkou sninského regiónu je kamenná cesta do Ruského sedla, ktorá je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Známa je i pod názvom Porta (Via) Rusica a dokumentuje technológiu výstavby kamenných ciest v polovici 19. storočia.

Kamenná cesta cez Ruské sedlo, jeden z mnohých priepustov

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Miroslav Buraľ

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Iluminátorstvo je remeslo vyžadujúce si nadanie, kreativitu, trpezlivosť i zručnosť. Až do vynájdenia kníhtlače sa knihy písali ručne. Táto tradícia pokračovala až do 16. storočia. Iluminácia je výtvarné, často farebné doplnenie textu na bohoslužobných knihách. Jedným z najčastejších stvárnení iluminácií boli ozdobné iniciály – zväčšené prvé písmená na začiatku kníh a jednotlivých kapitol. Hoci iluminácie na bohoslužobných knihách nedosahovali vysokú umeleckú hodnotu, podstatné je, že vznikali aj v našom regióne. Ich vzorom boli cyrilské staré rukopisy alebo vydané bohoslužobné knihy.

Iluminátormi boli zväčša mnísi alebo vyučení kantori. V sninskom regióne je najznámejším iluminátorom a prepisovačom kníh – kantor „ďak“ Smerekovský z Uliča, ktorý pôsobil v polovici 17. storočia. Jeho najznámejším dielom je rukopisný Triod s ilumináciami z roku 1629 z Uliča. Najvýznamnejším iluminátorom v širšom okolí bol Ivan Jurhasevyč – Skľarskyj (1741, Príkra – 1814, Nevicke, Ukrajina).

V období rokov 2014 – 2015 v rámci projektu „Záchrana cyrilských pamiatok sninského regiónu“ boli vďaka dotácii Úradu vlády SR zachránené viaceré bohoslužobné knihy s nádhernými ilumináciami. Kolbasovské iluminácie sa nachádzajú v knihe Triod z roku 1664. Ich autorom môže byť niekdajší vlastník knihy Olexikov Hric, ktorý sa učil v neďalekom Maloberezňanskom monastyre.

Ukážka starinských iluminácií v bohoslužobných knihách z 18. storočia

Zo zaniknutej obce Starina pochádzajú iluminácie, ktoré boli súčasťou troch bohoslužobných kníh – dvoch kníh Triod a jednej knihy Apoštol. Niektoré z týchto starinských iluminácií z prvej polovice 18. storočia môžu byť dielom bakalára Vasilija zo Stariny. Bol to vzdelaný kantor, ktorý sa v Starine spomína v roku 1725 v marginálnom zázname evanjeliára z uvedenej obce. Pochádzal zo Sambora a študoval na univerzite v poľskom meste Przemyśl. Všetky tri bohoslužobné knihy so starinskými ilumináciami sa v súčasnosti nachádzajú v Snine.

Miroslav Buraľ

Daniela Galandová

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Šindliarstvo je dávne remeslo spojené so životom človeka na vidieku ale aj v mestách. Výroba drevenej strešnej krytiny zo šindľov patrila k živej tradícii stavebných remesiel ešte do polovice 20. storočia. Postupný útlm šindliarstva súvisí s rozširovaním výroby keramických, plechových a ďalších krytín. V súčasnosti sú šindľové strechy väčšinou len na pamiatkových objektoch.

V sninskom regióne bolo šindliarstvo rozšírené hlavne v obciach s výskytom dostatočného množstva ihličnatých drevín. Vyrábali sa prevažne z jedľového dreva, výnimočne i z bukového dreva.

Strom s rovným kmeňom sa narezal pílou na klátiky, ktoré mali dĺžku šindľov. Potom sa od stredu lúčovito štiepal sekerou na hrúbku šindľa. Šindle sa ďalej strúhali oberučným nožom na strúhacom stolci. Do hrubšej hrany šindľa sa nožom vyrezal žliabok na spájanie šindľov (žliabkovanie, fugovanie, paženie), tak aby sa do žliabku jedného šindľa zasunula úzka hrana nasledujúceho šindľa.

V 20. storočí sa začali šindle vyrábať aj rezaním na pílach, tzv. šindliarkach. Takáto výrobňa šindľov sa nachádzala v obci Runina. Vznikla adaptáciou vodného kolesa zo zaniknutého vodného mlyna na rieke Ulička. Výroba bola rýchlejšia, no trvanlivosť šindľov kratšia.

Výrobňa šindľov v Runine (polovica 20. storočia)

V minulosti šindliarstvo úzko súviselo s tesárstvom. Príkladom je výroba drevených súsekov z dosiek šindľového tvaru, ktoré sa používali na uskladňovanie odevov a poľnohospodárskych plodín.

Najstaršie údaje o výrobe šindľov zo sninského regiónu sa nám zachovali v urbári humenského panstva z roku 1612. Medzi každoročné povinnosti poddanských domácností patrilo i odovzdávanie 500 ks šindľov v obciach Hostovice, Kolbasov, Rozdiel (zaniknutá obec pri Novej Sedlici), Ruské, Runina, Ruský Potok, Smolník, Telepovce (dnes Osadné), Topoľa, Zboj a Zvala. Výnimku mala len poddanská domácnosť v Ruskom Potoku, ktorá odovzdávala iba po 250 ks šindľov. Zato po 500 ks šindľov v tejto obci, ako jedinej z regiónu, odovzdával aj šoltés.

Záznam z urbáru humenského panstva z roku 1612 o predpísanom množstve odovzdávania šindľov poddanými v zaniknutej obci Rozdiel a opis lokalizácie obce vo vtedajšom zbojskom chotári

Nôž na strúhanie šindľov z Kolbasova

Podľa súpisov a archívnych záznamov v roku 1691 takto pre potreby sninského kaštieľa bolo dodaných 14 425 ks šindľov z obcí sninského regiónu. Šindľovou strechou boli okrem objektov zemepánov (kaštieľov, majerov a rôznych hospodárskych objektov) pokryté iba drevené a murované sakrálne stavby.

Šindľová strecha na poškodenom murovanom chráme vo Veľkej Poľane (1916)

Povinnosť odovzdávania šindľov trvala takmer 200 rokov, až do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí. Domáca výroba šindľov sa však zachovala i naďalej až do polovice 20. storočia. Nahradzovaním šindľa inými trvanlivejšími krytinami jeho výroba postupne upadala. V súčasnosti sa zredukovala len na rekonštrukčné práce spojené s obnovou historických pamiatok – chrámov, zvoníc či ohrád, resp. obnovu šindľových striech prvkov turistickej infraštruktúry – informačných panelov.

Miroslav Buraľ

Daniela Galandová

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Voskárstvo nebolo samostatným remeslom. Väčšinou sa spájalo s medovnikárstvom alebo sviečkárstvom v súvislosti so spracúvaním spoločných surovín. Voskári vykupovali včelie plásty. Vosk vytápali v kotloch, kvôli stuženiu a skrášleniu doň pridávali benátsky balzam, terpentín, práškové pigmenty a belobu. Z vosku vyrábali pochodne, smolnice do kozubov, v drevených a sadrových formách odlievali plastiky, železnými a kostenými razidlami robili reliéfy. Voskové výrobky (votívne predmety, darčekové artefakty a podobizne) mali charakter ľudového výtvarného prejavu a voskári ich predávali na púťach a jarmokoch. Lisovaním vosku zo včelích plástov sa zasa zaoberali voštinári. Sviečkari zasa z vosku vyrábali rôzne druhy sviečok.

Získavanie vosku z včelích plastov a jeho následne zužitkovanie predovšetkým na sviečky má v sninskom regióne dlhú tradíciu. Súvisí s jeho použitím na osvetľovanie priestorov zemepanských sídiel a pri bohoslužobných účeloch v kostoloch a cerkvách. V minulosti bol vosk veľmi drahý, preto ho poddaní nepoužívali na osvetľovanie v domoch.

Najstaršie údaje o získavaní vosku máme z urbára Humenského panstva z roku 1612. Medzi každoročné povinnosti šoltýsov a kňazov patrilo odovzdávanie 1 funtu t.j. asi 0,46 litra vosku.

Šoltýsi odovzdávali vosk z obcí Čukalovce, Hrabová Roztoka, Kolbasov, Ladomírov, Parihuzovce, Príslop, Pichne, Runina, Ruské, Snina, Smolník, Stakčín, Starina, Topoľa, Ulič, Zboj a Zvala.

Kňazi odovzdávali vosk z obcí Dúbrava, Hostovice, Ladomírov, Pčoliné, Pichne, Stakčín, Šmigovec a Topoľa. Samotní šoltýsi a kňazi s najväčšou pravdepodobnosťou kvôli tejto povinnosti nemuseli chovať včely, skôr ho získavali od poddaných. Poddaní vo všetkých obciach sninského regiónu nemuseli odovzdávať vosk, ale desiatok z medu. Povinnosť odovzdávania vosku zemepánom trvala takmer 200 rokov, až do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí.

Na získavanie vosku z voštín sa využíval dômyselný lis – voštinársky záboj. Nakoľko lis bol väčších rozmerov, budovali sa pre ne samostané domčeky bez povaly so šindľovou strechou a vetrákmi na odvod dymu a pary. V rohu domčeka sa nachádzala pec s medeným kotlom na roztápanie voštín.

Nákres voštinárskeho záboja zo sninského regiónu od etnografa Vasiľa Lattu z Pčoliného

Vošinársky lis zo Stariny (1979)

Čistý vosk sa získal roztápaním voštín v horúcej vode v kotli a následným prelisovaním v záboji. Vedľajším produktom bola voda z kotla. Tá sa v minulosti využívala do kúpeľov na reumou postihnuté nohy a ruky. Čistý vosk sa následne využíval predovšetkým na výrobu sviečok, vrátane tzv. perlových sviečok, ktoré sa používali na magické a liečebné účely.

Miroslav Buraľ, Daniela Galandová

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Od prelomu 13. a 14. storočia, kedy sa nám zachovali v regestoch listiny o prvých písomných zmienkach o obciach sninského regiónu (rok 1254 – Pichne a Pčoliné, rok 1317 Snina a Stakčín), až do začiatku 17. storočia nemáme žiadne údaje o jeho hospodárskom a sociálnom vývine. Prvé ucelené údaje poskytujú až urbáre humenského panstva zo 17. a 18. storočia. Z nich si zaslúži prvoradú pozornosť jeden z najstarších urbárov z roku 1612. Vďaka súpisu povinností obyvateľov, ktoré boli kedysi uskutočňované, sa z neho dozvedáme zaujímavé informácie o prvých remeselníkoch a nepriamo aj o vykonávaných remeslách.

Titulná strana urbáru humenského panstva z roku 1612

Snina bola v uvedenom období už jedným z piatich administratívnych a hospodárskych centier humenského panstva, ktoré sa označovalo ako Sninska krajňa. To sa prejavilo aj tým, že v nej pôsobilo, na rozdiel od okolitých obcí, niekoľko remeselníkov. Kováčstvom sa zaoberali Peter Kováč (Kovacz) a Andrej Török, kolárstvom Macko Labos a Hric Vasilčat (Vasilczatt), obuvníkom bol Maxim Varga, krajčírmi Štefan Szabo, Jakub Varga a Iľko Zabo, debnármi Matiaš Kolesár (Koleszar) a Michal Baskanič (Baskanicz).

Záznam z urbáru z roku 1612 o sninských kolároch Labosovi a Vasilčatovi

Záznam z urbáru z roku 1612 o sninských debnároch Kolesárovi a Baskaničovi

Všetci títo remeselníci sú v urbári uvedení ako slobodníci (libertíni), teda bývalí poddaní, ktorí boli za svoje služby oslobodení od zemepánskych povinností. Medzi slobodníkmi sa v urbári spomínajú i rybár Peter Orfinis, pastier oviec Jacko Rusin, krajník Štefan Pazinko a Senko Lohičat (Lohiczatt). Keďže boli oslobodení od zemepánskych povinností, v ďalších urbároch sa slobodníci už nespomínajú, čím sa nám strácajú priame údaje o remeslách.

Pre Sninu (ale aj okolité obce) bolo typické, že sa riadila podľa valašského práva, ktoré bolo typické pre obyvateľstvo valašského a rusínskeho pôvodu. Na základe neho muselo tunajšie obyvateľstvo voči zemepánom plniť povinnosti zodpovedajúce tomuto právu. Každoročne museli zaplatiť na Michala a na Juraja pozemkovú daň a na Vianoce a Turíce vajdovsku (strungalsku) daň. Na Turíce, v čase vyháňania oviec na pašu (strungy), museli odovzdávať barany a syr (bryndzu). Ďalej museli podľa špecifických prírodných podmienok jednotlivých obcí plniť i ďalšie naturálne dávky. Odovzdávali rôzne živé domáce a divé zvieratá, obilniny, ľanové semená, med, vajcia, maslo, vlnené pokrovce, ramenné popruhy, vosk a šindle. Na základe týchto nepriamych údajov vieme určiť ktoré tradičné remeslá sa v regióne v uvedenom období rozvíjali – gubárstvo, tkáčstvo, píšťalkárstvo (aj výroba trembít), rezbárstvo (výroba črpákov, dreveného náradia), voštinárstvo a voskárstvo, kožiarstvo, korytárstvo, šindliarstvo.

O istom stupni rozvinutosti remeselnej výroby v Snine svedčí i inventárny súpis drevenej kúrie v Snine z roku 1654. Priamo v jej komore bolo uskladnených 228 drevených tanierov a dva prázdne sudy. V hospodárskej budove pri kúrii bolo uskladnené náradie ako rešetá, sitá, kade, korytá, hrnce, dieže, džbery, lopaty, rýle, vrecia. V mäsiarni sa nachádzalo 5 debničiek bryndze, 8 nádob masla a 2 nádoby medu. V komore pri pekárni sa nachádzala kamenná soľ, med, huby, loj, vosk, slivky, lieskovce a 25 kusov priadze.

Vo vnútornej pivnici, ktorá sa dnes nachádza pod terajším kaštieľom, bolo 76 sudov dolnozemského a tunajšieho vína. Vo vonkajšej pivnici, ktorá sa dnes nachádza pod malým kaštieľom, sa nachádzalo 50 prázdnych sudov, 45 pohárov, kade, džbery, dieže, čapovacie poháre, 12 prázdnych gelet, kapusta v troch sudoch. V dome drábov boli rôzne nástroje na trestanie poddaných, ako dereš, železné putá a rôzne zámky. Na majeri bola komora na uchovávanie a spracovanie mlieka a syra. Bola v nej mútovnica na maslo, lis a mriežka na tvaroh, vaničky, koryto, sud, hrnce na mlieko, drevené taniera, hotové maslo a tvaroh. Súčasťou majera bol i salaš, ktorého súčasťou bola koliba s náradím a komárnik na syr.

Miroslav Buraľ, Daniela Galandová

Karpatské drevené cerkvi, n. o.

Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.

Vážení čitatelia, priaznivci histórie,

mnohé tradičné objekty sú architektonicky, historicky aj umelecky významným potvrdením zručnosti našich predkov. Nanešťastie, zub času a niekedy aj nezáujem nás, ľudí, sú príčinou ich chradnutia…..

V mesiaci august sa chystáme opraviť tri miestne pamätihodnosti z regiónu Snina – v rámci kurzov zameraných na tradičné spracovanie kameňa, ručne štiepaných šindľov a slamy – tribice. Môžeme tak opraviť prícestný kríž vo Vašej obci, náhrobný kameň významnej osobnosti, kamennú ohradu či schody vedúce k chrámu, tvoriace prvok vidieckej krajiny, objekt s pôvodnou šindľovou strechou, oboroh ….

Budeme radi, ak sa zapojíte do súťaže fotografií „ZANIKAJÚCE DEDIČSTVO REGIÓNU SNINA“, ktorá prebieha do 8. júla 2018.

Je to veľmi jednoduché:

• stačí zaslať fotografie na mail info@karpatskecerkvi.org dokumentujúce celkový pohľad aj detail poškodenia objektu
• uviesť názov obce, názvov objektu, prípadne aj jeho bližší opis
• ak je to možné, poslať telefonický alebo iný kontakt na vlastníka (ak je známy), aby sme mohli neskôr od neho získať súhlas k oprave

Všetky fotografie budú zaradené do verejného hlasovania na FB KDC, ktoré bude prebiehať v termíne 9.- 13. júla 2018. Obnovíme 3 pamiatky v kategóriách „kameň“, „drevo“ a „slama“, ktoré získajú najviac Vašich lajkov. Podmienkou je získanie súhlasného stanoviska vlastníka, ktoré budeme zabezpečovať.

Pomáhate nám pomáhať. Aj vďaka Vášmu pozornému vnímaniu okolia môžeme spoločne zachrániť tie, ktoré najviac chátrajú a tak pomôcť zachovať pamäť tejto krajiny, dedičstvo našich predkov.

Realizované s podporou Nadácie VÚB – Programu Komunitné granty 2017

Program seminára + pozvánka na stiahnutie: seminar HE 31.8.2017_program, seminar HE 31.8.2017_pozvanka

Počas uplynulých 18 mesiacov bolo obnovených 5 národných kultúrnych pamiatok – drevené chrámy v Topoli, Inovciach, Šmigovci a Hrabovej Roztoky a židovský cintorín v Topoli. Pre lepšiu orientáciu turistov, spoznávajúcich krásy Národného parku Poloniny a Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, bolo osadené nové dopravné značenie, tzv. hnedé tabule propagujúce až 4 kultúrno-turistické ciele. Na križovatke pred obcou Topoľa, boli osadené tabule „Topoľa – drevený chrám a židovský cintorín” a v obci Dúbrava zas tabule „Drevené chrámy Šmigovec, Hrabová Roztoka”.

Tieto aktivity však neboli v rámci projektu posledné. Správcom programu – Úradom vlády SR bola schválená zmena projektu, vďaka ktorej boli nevyčerpané grantové prostriedky použité na ďalšie činnosti spojené so záchranou kultúrneho dedičstva. Takto bola ešte v uplynulom mesiaci apríl, teda v závere realizácie projektu inštalovaná nová elektrická rozvodná skriňa dreveného chrámu v Inovciach, kompletne opravená šindľová krytina a opláštenie drevenej zvonice v Inovciach, zrealizované nové elektrické rozvody a signalizačné zabezpečenie dreveného chrámu v Hrabovej Roztoke a tiež uskutočnená prvá etapa reštaurovania najpoškodenejších náhrobných kameňov židovského cintorína v Topoli.

Zvonica v Inovciach pred rekonštrukciou

Zvonica po rekonštrukcii

Aktivity boli uskutočnené v rámci projektu “Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon”, podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“102012721349840764657″ ualb=“6294098193160118609″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“5″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Židovský cintorín v Topoli je druhým najväčším v regióne Snina. Najstaršia zmienka o ňom pochádza z rokov 1865 a 1866, kedy bol zakreslený do katastrálnej mapy obce. Počas minulého roku boli v rámci komplexnej obnovy z plochy cintorína odstránené nálety a poškodené dreviny, tiež bola obnovená pôvodná kamenná ohrada a zrealizované nové oplotenie z dreva. Oproti doteraz uvádzanému počtu približne 40 náhrobných kameňov bolo po vyčistení a odstránení náletov identifikovaných až 59 náhrobných kameňov, ktoré boli vyčistené od machu a lišajníkov. Takmer polovica z nich je zachovalých, zvyšné sú poškodené, predovšetkým polámané, rozštiepené, s prasklinami, prípadne vrastené v drevinách.

Tento rok bola Úradom vlády SR – správcom programu „Zachovanie a revitalizácia kultúrneho a prírodného dedičstva“, schválená zmena projektu, vďaka ktorej bola z úspor projektu v apríli uskutočnená prvá etapa reštaurovania a konzervačných prác, zameraná na záchranu najviac poškodených, ale aj umelecky a historicky najvzácnejších náhrobných kameňov židovského cintorína v Topoli.

Z celkového počtu 59 náhrobných kameňov bolo v rámci prvej etapy pod taktovkou akademického sochára Martina Kutného z Bardejova petrifikovaných 25 kameňov, z nich 7 bolo navyše zlepených. Načasovanie petrifikácie a stabilizovania prasklín pred nastávajúcou zimou pomôže významne spomaliť proces degradácie náhrobných kameňov židovského cintorína v Topoli, kde sú pochovaní viacerí rabíni (Alexander Ješiaja, rabín Jakub – syn rabína Izraela, rabín Dov Baar, rabín Chaim – syn rabína Moše Ahrona…) a ich rodinní príslušníci.

Aktivity boli uskutočnené v rámci projektu “Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon”, podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

Oba chrámy sú architektonicky rozdielne, napriek tomu majú niekoľko spoločných znakov. Sú z 18. storočia, čo potvrdzujú archívne záznamy, ale tiež niekoľko stavebných zmien dokumentujúcich ich prestavby, uskutočnené v minulých storočiach. Ako jediné na Zemplíne majú svoje zrubové konštrukcie opláštené doskami. Dlhé roky neboli vôbec využívané. Ich vlastníkom je Gréckokatolícka cirkev, farnosť Šmigovec.

Po štyroch mesiacoch intenzívnych rekonštrukčných prác sú chrámy dokončené a sprístupnené.

Lákadlom by mala byť výstava Ikony Zemplína spracovaná v dvoch tematických blokoch. V chráme Nanebovstúpenia Pána v Šmigovci, ktorý je zatiaľ stále bez svojho ikonostasu, je inštalovaná výstava ikon byzantizujúceho typu. Návštevníci tak môžu vidieť prostredníctvom fotoreprodukcií na jednom mieste historicky a umelecky najvzácnejšie ikony zo Zemplína z 15. a 16. storočia, ktorých originály sa dnes nachádzajú vo viacerých múzeách a galériách Slovenska.

Druhá časť výstavy zameraná na ikony haličsko-karpatského typu zo 17. a 18. storočia, je inštalovaná v predsieni chrámu sv. Bazila Veľkého v Hrabovej Roztoke. Prostredníctvom nej získajú návštevníci zaujímavé informácie o objavoch v ikonografii drevených chrámov Cyklistického chodníka ikon Nová Sedlica – Inovce, zistených vďaka náročnej práci reštaurátorov.

Výstava bola pripravená aj vďaka sprístupneniu expozícií a archívu Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, Šarišského múzea v Bardejove, Šarišskej galérie v Prešove, Vihorlatského múzea v Humennom a Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

V prípade záujmu navštíviť oba chrámy a vidieť spomínanú výstavu, kontaktujte správcu farnosti Šmigovec: Mgr. Vladislav Marčák +421 911 812 175

Pre lepšiu orientáciu turistov, spoznávajúcich krásy Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, bolo v obci Dúbrava osadené nové dopravné značenie, tzv. hnedé tabule propagujúce kultúrno-turistický cieľ „Drevené chrámy Šmigovec, Hrabová Roztoka”.

Aktivity boli uskutočnené v rámci projektu “Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon”, podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Celkový rozpočet projektu bol takmer 300 000 EUR, z toho rekonštrukcia chrámov v Šmigovci a Hrabovej Roztoke a reštaurovanie mobiliáru v Hrabovej Roztoke bolo vo výške takmer 154 000 EUR, z čoho grant predstavuje až 90 %. Zvyšných 10 % spolufinancovali organizácie Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6279065488942899777″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“4″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Ešte v decembri minulého roka boli dokončené reštaurátorské práce mobiliáru dreveného gréckokatolíckeho chrámu sv. Bazila Veľkého v Hrabovej Roztoke. Zreštaurovaný bol ikonostas, ale tiež vzácne ikony prestolu, žerveníka a ďalší mobiliár chrámu – dva procesiové kríže a truhlica. Dnes je už ikonostas aj spomínaný mobiliár späť v Hrabovej Roztoke. Reštaurátorské práce boli uskutočnené Oblastným reštaurátorským ateliérom Pamiatkového úradu v Bratislave v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, financovaného z Grantov EHP a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, spolufinancovaného organizáciou Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadáciou pre ochranu biodiverzity Karpát.

Najstarší údaj o ikonách v drevenom chráme v Hrabovej Roztoke pochádza z roku 1750 z kanonickej vizitácie mukačevského gréckokatolíckeho biskupa Emanuela Olšavského. Biskup o nich zaznamenal: „Obraz jeden Bohorodičky, druhé (ikony) staré“.  Z daného zápisu vyplýva, že na ikonostase sa nachádzali tri hlavné ikony s cárskymi dverami, ikona Mandylion, Deesis a Ukrižovanie, tak ako bývalo v tom období pravidlom. Chýbal rad apoštolov a prorokov. Samostatne sa nachádzali ešte ikona Posledného súdu a ikony na prestole a žertveníku. Slovo „staré“ naznačovalo, že mohli pochádzať predovšetkým zo 16. storočia a teda boli napísané v duchu byzantských tradícií.

Štvrtou hlavnou ikonou na ikonostase bola už spomínaná ikona sv. Bohorodičky Hodigitrie. Tá bola oproti ostatným novšieho dáta, buď zo 17. storočia, resp. prvej polovice 18. storočia. Žiadna z ikon, ktoré uvádzal biskup Emanuel Olšavský, sa do dnešných dní v chráme nezachovala. Počas aktuálne prebiehajúcej rekonštrukcie chrámu sa však našlo niekoľko fragmentov z prestolu a ikonostasu. Pozornosť si zaslúži predovšetkým medailón z rámu cárskych dverí zo 17. storočia a medailón a drevorezba anjelika z rámu niekdajšej ikony sv. Bohorodičky Hodigitrie.

Po vizitácii biskupa Emanuela Olšavského, v priebehu druhej polovice 18. storočia, došlo v chráme k postupnej výmene ikon. Dnes je zrejmé, že ikony v Hrabovej Roztoke boli napísané vo viacerých obdobiach a teda aj rôznymi ikonopiscami.

Najstaršou časťou ikonostasu sú cárske dvere zo 17. storočia, premaľované v roku 1794, o čom svedčí nápis pod postavou sv. Bazila Veľkého: „Tento obraz dala namaľovať Olena Danková 1794“. Sú raritou aj vďaka zobrazeniu Jesseho stromu s desiatimi medailónmi Kristovho rodokmeňa. O niečo mladšia, z 18. storočia, je celá vrchná baroková časť ikonostasu. Štvrtý rad, tzv. rad prorokov pozostávajúci zo šiestich medailónov s dvojicami prorokov a centrálnym krížom, plne zodpovedá zásadám ikonografie. Na kríži je nápis Isus Christus v troch jazykoch – hebrejčine, gréčtine a latinčine. Tretí, tzv. apoštolský rad s ikonou Krista Pantokratora v strede, sa už vyznačuje západnými atribútmi, podľa ktorých možno jednotlivých svätcov dobre rozpoznať – nôž (sv. Bartolomej), pero (sv. Lukáš), kľúč (sv. Peter), čaša (sv. Ján) či píla (sv. Simon). Mená svätcov v azbuke, typické pre byzantské ikony, tu však chýbajú. V druhom rade sviatkov nebolo dodržané ich poradie podľa východného kalendára, navyše ikonopisec tu vniesol niektoré ľudové prvky, predovšetkým na ikone Roždestvo Isusa Christa (Narodenie Ježiša Krista), kde sú zobrazení pastieri v dobovom oblečení. Takéto stvárnenie je na ikonách skutočne ojedinelé a dnes vďaka tomu vieme ako vyzeral mužský ľudový kroj Rusínov v 18. storočí. Dolný, tzv. hlavný rad nemožno považovať za ikony, ale skôr za maľby naivného ľudového maliara, ktoré sú na plátne. Sv. Bazil Veľký, ktorému je chrám zasvätený, je zobrazený v celku, zatiaľ čo ostatní svätí sú zobrazení len po kolená. Zvláštne je, že na jeho hlavu autor akosi pozabudol nakresliť biskupskú mitru. Tú nakreslil vedľa svätca.

Medzi umelecké skvosty chrámu sv. Bazila Veľkého v Hrabovej Roztoke patrí jednoznačne prestolná ikona Ukrižovanie z 18. storočia, ktorá je takmer na vlas podobná prestolnej ikone chrámu sv. Mikuláša Biskupa v blízkej obci Ruská Bystrá. Ikona osadená v hlbokom, bohato vyrezávanom ráme, je dielom veľmi šikovného ľudového majstra – ikonopiscu, ktorý Ježiša zobrazil s polozavretými očami, veľkými dlaňami a veľmi krátkymi nohami. Navyše celé telo má Ježiš neobvykle pokryté množstvom rán a z nich prýštiacich kvapiek krvi. Bohorodička má nad Ježišom emotívne rozpäté ruky. Slnečnice nad ramenami kríža predstavujú slnko a mesiac. Rovnako nádherný a bohato vyrezávaný je procesiový kríž so zobrazením Bohorodičky. Z toho istého obdobia pochádza i ďalšia ikona Ukrižovanie na žertveníku.

Miroslav Buraľ

V stredu 20. apríla 2016 sa v priestoroch kultúrneho domu v Ubli uskutočnila konferencia na tému „Rusínske a židovské kultúrne dedičstvo – neoddeliteľná súčasť európskeho dedičstva“, realizovaná v rámci projektu Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon podporeného z grantov Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu SR.

Dôležitosť a vážnosť podujatia potvrdili svojou prítomnosťou vzácni hostia, J. E. Inga Magistad, veľvyslankyňa Nórskeho kráľovstva na Slovensku, Eva Gašperanová, poradkyňa pre Granty EHP a Nórska, Jaroslav Mojžiš, riaditeľ odboru grantov EHP a Nórska Úradu vlády SR, Eva Semanová, riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Prešove ale tiež Giora Solar, architekt, konzervátor a čestný obyvateľ mesta Bardejov, ktorý sa v roku 2000 pričinil o zápis Bardejova na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Pozvanie prijali aj viacerí starostovia obcí z okresov Snina a Sobrance, správcovia gréckokatolíckych farností, zástupcovia múzeí a galérií v regióne, zástupcovia organizácií pôsobiacich v cestovnom ruchu a mnohí ďalší.

Po úvodných príhovoroch Nadeždy Sirkovej, starostky obce Ubľa, J. E. Ingy Magistad a Jaroslava Mojžiša nasledovali príspevky zamerané na rusínske dedičstvo a kroky pre jeho záchranu. Prvým bola prezentácia Daniely Galandovej, riaditeľky neziskovej organizácie Karpatské drevené cerkvi, ktorá podrobne predstavila aktivity záchrany všetkých piatich nehnuteľných a desiatich hnuteľných národných kultúrnych pamiatok zahrnutých v spomínanom projekte, ich stav pred a po obnove, ale tiež ďalšie plány a pripravované aktivity pre spoločnú propagáciu kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO na Zemplíne. Miroslav Buraľ, predseda správnej rady Nadácie pre ochranu biodiverzity Karpát vo svojom príspevku prezentoval zaujímavé architektonické prestavby drevených chrámov v Topoli, Hrabovej Roztoke, Šmigovci, Ruskej Bystrej aj Inovciach, urobené v minulých storočiach šikovnými majstrami. Staviteľské zmeny bolo možné pochopiť najmä vďaka rekonštrukčným prácam striech a opláštení chrámov uskutočnených v rámci projektu. Rovnako prezentoval aj vplyv a prelínanie západnej kultúry do východnej v ikonografii a jej postupné zmeny od 16. až po 20. storočie. Z dôvodu komplexnosti témy kultúrneho dedičstva Rusínov bol do programu konferencie zaradený aj príspevok reštaurátora Štefana Kocku, prezentujúci obnovu vzácnych liturgických kníh z chrámov východného obradu z okresu Snina, financovaný z dotácie vlády SR schválenej ešte v roku 2014, ktorú získalo Spoločenstvo obcí mikroregiónu Uličskej doliny a vďaka čomu bolo zachránených až 21 kníh zo 17. až 18. storočia a urobená reprodukcia tzv. ostrožnických pergamenových zvitkov z 12.-13. storočia, pochádzajúcich z obce Ostrožnica, ktorá zanikla z dôvodu výstavby Vodárenskej nádrže Starina.

Druhý blok prednášok venovaný židovskému kultúrnemu dedičstvu, otvorili Peter a Pavol Hudákovci z občianskeho združenia OZ Vita in suburbium Bardejov, ktorých témou bol osud židovských pamiatok na severovýchode Slovenska. Prezentovali viaceré historické súvislosti vyplývajúce z bezprostredného susedstva regiónov Šariš a Zemplín s poľskou a ukrajinskou časťou Haliče. Na konkrétnych prípadoch ukázali negatívny dopad nezáujmu verejnosti o túto problematiku, ale aj pozitívne iniciatívy záchrany židovskej kultúry, poväčšine vďaka aktivitám tretieho sektora ale aj zodpovednému prístupu a záujmu niektorých zástupcov samospráv. Séria prednášok bola ukončená príspevkom Márie Bobrikovej, starostky obce Topoľa, ktorá prezentovala komplexnú obnovu židovského cintorína v Topoli – druhého najväčšieho v sninskom regióne, po obnove patriaceho k najkrajším.

Účastníci konferencie mali tiež možnosť vidieť výstavu Ikony Zemplína, ktorá bude od mája inštalovaná v drevených chrámoch v Šmigovci a Hrabovej Roztoke.

Po ukončení konferencie nasledovala obhliadka drevených chrámov v Šmigovci, Hrabovej Roztoke a Topoli, a taktiež židovského cintorína v Topoli. Až tri z týchto národných kultúrnych pamiatok boli pred realizáciou projektu v havarijnom stave. Vďaka grantu sa po rokoch stávajú opäť skvostami Východných Karpát.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6276016592057985121″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“5″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Drevený chrám sv. Bazila Veľkého v Hrabovej Roztoke z prvej polovice 18. storočia nebol využívaný už dlhé roky. Chátral rovnako ako chrám v susednej obci Šmigovec. Jeho havarijný stav sa v dnešných dňoch stáva minulosťou. Prípravné práce komplexnej obnovy boli začaté v januári tohto roka výrobou ručne štiepaného šindľa, klasického aj tzv. šupín, ktoré sú na vežičkách chrámu. Neskôr nasledovalo odstraňovanie nepôvodných lakových náterov drevených stien a líšt v interiéri. Hneď ako bolo možné dostať sa s technikou a materiálom na ťažko dostupný kopec, začali práce na výmene strešnej krytiny, rokmi zvetranej a spráchnivenej. Práce by mali byť hotové ešte tento mesiac, po ich dokončení bude nasledovať montáž ikonostasu, ktorého posledná etapa reštaurovania bola taktiež hradená v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Celkový rozpočet rekonštrukčných prác a reštaurovania je takmer 65 000 EUR, z čoho grant predstavuje až 90 %. Zvyšných 10 % spolufinancujú organizácie Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát, ktoré aktuálne pripravujú aj ďalšie aktivity, aby sa aj tento drevený chrám stal jedným z bodov záujmu turistov, spoznávajúcich krásy sninského regiónu a Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6270508994738228497″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“6″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Karpatské drevené cerkvi, n. o.  a  Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát

si Vás dovoľujú pozvať na konferenciu

Rusínske a židovské kultúrne dedičstvo – neoddeliteľná súčasť európskeho dedičstva

v rámci projektu podporeného z programu „Zachovanie a revitalizácia kultúrneho a prírodného dedičstva a Podpora rozmanitosti v kultúre a umení v rámci európskeho kultúrneho dedičstva“

Termín: 20. apríl 2016 o 10:00 hod.

Miesto: Ubľa, kultúrny dom

Program konferencie:

10:00  Prezentácia účastníkov, privítanie  

10:15   Drevená sakrálna architektúra na Zemplíne, aktivity pre jej záchranu a efektívne využitie pre rozvoj regiónu

(Daniela Galandová, Karpatské drevené cerkvi)

10:35   Odraz prelínania východnej a západnej kultúry v ikonografii a architektúre drevených chrámov na Zemplíne

(Miroslav Buraľ, Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát)

11:00  Záchrana cyrilometodejských pamiatok Rusínov v okrese Snina

(Štefan Kocka / Ladislav Ladomirjak, Spoločenstvo obcí mikroregiónu Uličskej doliny)

11:20  Osud židovských pamiatok na severovýchodnom Slovenku

(Peter Hudák, OZ Vita in suburbium)

11:40  Obnova židovského cintorína v Topoli

(Mária Bobriková, Obec Topoľa)

12:00  Prestávka, občerstvenie

13:00  Šmigovec, Hrabová Roztoka, obhliadka aktuálneho stavu rekonštrukčných prác na obnove drevených chrámov

15:00  Topoľa, prehliadka židovského cintorína

Z organizačných dôvodov prosíme o potvrdenie Vašej účasti do 18. apríla 2016 na adrese: info@karpatskecerkvi.org

Konferencia je uskutočnená v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, spolufinancovaného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

Stiahnuť pozvánku v PDF

Drevený gréckokatolícky chrám Nanebovstúpenia Pána v Šmigovci postavený v rokoch 1775 – 1780, patrí medzi najmenšie v regióne Snina. Ako jediný z tunajších chrámov má zrub zvonka opláštený doskami. Chrám bol opravovaný v rokoch 1894, 1936 a naposledy v 50. rokoch 20. storočia, kedy bola namiesto poškodenej šindľovej urobená nová plechová strecha, steny v babinci boli omietnuté brizolitom a celá podlaha bola vybetónovaná.

Dnes je už väčšina nepôvodných zásahov minulosťou. Plechovú strechu nahradila strecha z drevených štiepaných šindľov, odstránené boli aj všetky nepôvodné vnútorné omietky z brizolitu, ktoré budú nahradené mazanými hlinenými, omietnutými vápnom. Tak ako kedysi. Prehnité dosky oplášťujúce zrub chrámu boli odstránené, nahradené budú novými. Betónovú podlahu nahradí kameň. Kompletne nová bude aj elektroinštalácia a vnútorné rozvody, tak aby spĺňali predpisy na protipožiarnu bezpečnosť. Práce sú realizované v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“ podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, pod odborným dohľadom Krajského pamiatkového úradu v Prešove. Dokončené budú v apríli 2016.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6260167327484819505″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“6″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Záverom roka 2015 boli dokončené reštaurátorské práce mobiliáru dreveného gréckokatolíckeho chrámu sv. Michala Archanjela v Inovciach. Po zreštaurovaní ikony Krista Učiteľa, ktoré bolo uskutočnené v letných mesiacoch, dostali novú tvár ďalšie 3 hnuteľné národné kultúrne pamiatky – ikona Ukrižovania na žertveníku, drevený procesiový kríž a prestolná ikona Pieta.

Reštaurátorské práce začali povrchovým očistením ikon a mobiliáru od nánosov prachu a depozitov mechanicky kefami, neskôr chemicky terpentínom. Miesta s uvoľnenou polychrómiou boli upevnené pomocou želatínovej vody. Zoxidované laky, mastné depozity a pozostatky vosku zo sviečok boli z malieb odstránené. Nánosy sekundárnej olejovej a bronzovej farby boli odstránené aj z rezbárskej výzdoby a z architektúry. Absentujúce diely rezbárskej výzdoby a ulomené časti z rastlinného ornamentu boli doplnené dorezávkami z lipového dreva. Absentujúce časti maľby a podkladu boli doplnené pružným tmelom. Naneseniu tmelov predchádzalo „trenkovanie“, podkladanie želatínovou vodou. Po vyrovnaní a odizolovaní tmelov a pôvodnej maľby oživujúcim zriedeným damarovým lakom bola na poškodených miestach realizovaná nápodobivá retuš akvarelovými farbami. Novo dorezané časti rámov boli zlátené plátkovým zlatom pôvodnou technológiou na červený poliment. Pôvodné stmavnuté striebro sa podporilo práškovým striebrom, na ktoré sa nanášali zelené a červené lazúry. Záverečné lakovanie ikon ako aj časti architektúry bolo vykonané najskôr damarou s terpentínom v pomere 1:3 a po zaschnutí polomatným filmom.

Najviac poškodenou bola ikona Pieta, ktorej autorom je Michal Mankovits (signovanie na zadnej strane 1842). Ikona bola prasknutá po celej dĺžke. Po demontáži profilovaných líšt rámu bola spevnená pomocou drevených kolíkov. Zadná strana ikony bola opatrená náterom zriedeného vosku.

Práce boli uskutočnené v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, financovaného z Grantov EHP a rozpočtu Slovenskej republiky, spolufinancovaného organizáciami Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6242172550821705729″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“5″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

V piatok 11. decembra 2015 sa v priestoroch Oblastného reštaurátorského ateliéru v Bratislave uskutočnil aj za účasti zástupcov Krajského pamiatkového úradu Prešov kontrolný deň s cieľom zhodnotiť doteraz uskutočnené reštaurátorské práce na ikonostase a prestole z dreveného chrámu z Hrabovej Roztoky.

Prvé etapy reštaurovania vzácneho mobiliáru, ktorý je hnuteľnou národnou kultúrnou pamiatkou, boli v uplynulých rokoch financované Ministerstvom kultúry SR a spolufinancované Gréckokatolíckym Arcibiskupským úradom v Prešove. Posledná etapa reštaurovania v objeme 16 265 € je zahrnutá v projekte „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, financovaná z Grantov EHP a spolufinancovaná organizáciami Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát.

Na kontrolnom dni boli prezentované doteraz zreštaurované časti ikonostasu a mobiliáru (ikony hlavného radu, ikony tretieho radu Apoštolov, prestol, procesiový kríž a truhlica), ale tiež časti mobiliáru pred dokončením (cárske dvere a ikony radu sviatkov). Reštaurátorské práce by mali byť ukončené v decembri 2015, inštalácia ikonostasu v chráme bude až po ukončení rekonštrukčných prác na chráme, ktoré je predpokladané v apríli budúceho roku.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6227517906207832897″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“4″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Po schválení procesu verejného obstarávania a uzatvorení zmlúv v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“ boli začiatkom decembra 2015 odovzdané posledné dve staveniská. Práce na drevených chrámoch v Šmigovci a v Hrabovej Roztoke, ktoré sú oba vo vlastníctve Gréckokatolíckej farnosti Šmigovec, začnú v závislosti od počasia ešte tento rok. Podľa zmluvy by mali byť ukončené v apríli 2016.

Na drevenom chráme v Šmigovci bude vymenená plechová krytina veže za drevenú šindľovú, vymenené bude aj vonkajšie doskové opláštenie chrámu. Strecha aj konštrukcia zrubu bude ošetrená povrchovým náterom. V interiéri budú obnovené vnútorné omietky a podlaha. V Hrabovej Roztoke bude kompletne vymenená celá šindľová krytina, ktorá je v havarijnom stave, tiež poškodené krokvy. Všetky drevené zrubové konštrukcie budú vyčistené, impregnované náterom proti hubám, škodcom a plesni a finálne ošetrené povrchovým náterom. Rekonštrukčné práce v objeme takmer 138 000 € budú hradené z Grantov EHP vo výške 90 %. Spolufinancovanie 10 % zabezpečujú organizácie Karpatské drevené cerkvi, n. o. a Nadácia pre ochranu biodiverzity Karpát.

[alpine-phototile-for-picasa-and-google-plus src=“user_album“ uid=“107709970368246827303″ ualb=“6227503811548691553″ imgl=“fancybox“ style=“wall“ row=“6″ size=“110″ num=“100″ highlight=“1″ align=“center“ max=“100″ nocredit=“1″]

Bohužiaľ sa nezachovali dôležité listinné materiály, ktoré by nám pomohli odkryť dodnes málo známu minulosť obce Topoľa. Aspoň čiastočne však vypovedali staré nápisy na pieskovcových náhrobných kameňoch židovského cintorína, ktorý bol nedávno komplexne obnovený vďaka grantom EHP a iniciatíve miestnych občanov. Z textov náhrobných kameňov písaných v archaickej hebrejčine je zrejmé, že v Topoli sú pochovaní viacerí rabíni a ich rodinní príslušníci – rabín Moše Ahron (zom. ???), rabín Chaim (zom. 1820), rabín Jakub (zom. 1862), rabín Dov Baar (zom. pred. r. 1869), rabín Alexander Ješiaja (zom. 1871). A my ďalej pátrame po archívoch, aby sme Vám už čoskoro povedali viac.

Tu odpočíva starý muž, ktorý prežil veľa dní, šiel stále správnou cestou, náš učiteľ, rabín Chaim,syn rabína Moše Ahrona – 13.09.1820 TNCA = nech jeho duša dosiahne požehnania na pomedzí života

Tu odpočíva panna a nevesta, dcéra rabína Chaima (Chaim = život), ktorá umrela 24.02.1822 (bez uvedenia mena)

Tu odpočíva Rajzel, dôležitá a poctivá žena, dcéra rabína Tcvi – 01.02.1848

Tu odpočíva rabín Jakub, muž šľachetný, spravodlivý a múdry, syn nášho učiteľa rabína Izraela, 20.09.1862. TNCA

Tu odpočíva rabín Alexander Ješiaja, muž šľachetný a spravodlivý, 02.04.1871. TNCA

Tu odpočíva starý, úprimný, spravodlivý, múdry, štedrý muž, syn rabína Abraháma, ktorý umrel v druhý deň sviatku Sukot (oslava odchodu Židov z Egypta) roku 1853 (bez uvedenia presného dátumu)

Tu odpočíva muž úprimný, spravodlivý a múdry, ktorý bol vzorom pre svojich synov, pomáhal chudobným, prinášal obetu Bohu i ľuďom, dôležitý pre celú spoločnosť, náš učiteľ a rabín Dov Baar, syn nášho rabína a učiteľa Izáka, ktorý umrel s dobrou povesťou 27.10. (bez uvedenia roku)

S prekladom z archaickej hebrejčiny do angličtiny a následne slovenského jazyka nám nezištne pomohli p. Yehuda Levi, Omri Goz a Mária Sakmárová, žijúci v Prahe. Ďakujeme!

Stovky odpracovaných hodín v rámci aktivačných prác pod vedením Obce Topoľa – nášho projektového partnera, ale aj miestnych dobrovoľníkov. Výsledok za 8 mesiacov práce je viditeľný už dnes. Židovský cintorín v Topoli, ktorý je druhým najväčším v okrese Snina a je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 2000, sme doslova vyrvali stromom a náletom, ktoré za tie roky na cintoríne zbujneli. Až tak, že stromy niektoré pieskovcové náhrobné kamene nenávratne zničili. Ale to je už minulosť. V rámci obnovy boli z plochy cintorína odstránené odumreté koreňové systémy a náletové dreviny, poškodzujúce náhrobné kamene. Kamenná ohrada rozvalená na nepoznanie bola opravená a z dôvodu ochrany cintorína pred lesnou zverou bola doplnená dreveným oplotením zo žrďoviny. Máme pred sebou ešte necelý mesiac prác – dokončiť striešky na drevenej ohrade, vyčistiť a ošetriť náhrobné kamene od machov a lišajníkov a vyčistiť a vyznačiť prístupovú cestu. Všetky práce, realizované v rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon“, podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, budú ukončené v novembri tohto roku.

Pozrite si fotky z realizácie prác

Inovce, obec administratívne patriaca do okresu Sobrance, je najvyššie položenou obcou Ubľanskej doliny. Až do 60. rokov 20. storočia bola súčasťou vtedajšieho sninského okresu. Má nádhernú polohu pod masívom Popričného vo Vihorlatských vrchoch, okrem toho jej dominuje drevený chrám sv. Michala Archanjela. Prvá písomná zmienka o obci Inovce (vtedajší názov Inoc) pochádza z roku 1555, keď patrila panstvu Drugethovcov, majiteľom humenského panstva. V 18. storočí patrila obec Ibrányiovcom, v 19. storočí Izépyovcom.

Inovce na mape z prvého vojenského mapovania (1763 – 1787), zdroj http://mapire.eu/en/

Inovce na mape z roku 1818

Podľa často publikovaných zdrojov je výstavba dreveného chrámu datovaná rokom 1836. Pozornému návštevníkovi chrámu nemôže uniknúť, že prešiel radikálnymi stavebnými úpravami. Strecha bola prestavaná, choruš (chórus) zrušený a výrazne bol znížený aj plafón v chrámovej lodi, centrálnej časti chrámu. Aj tieto stavebné úpravy dokazujú, že chrám musel byť staršieho dáta.

Jediným historickým zdrojom, ktorý uvádza dátum výstavby chrámu rok 1836 je maďarská Monografia Zemplínskej župy z roku 1905, zostavená Samuelom Borovszkym. Ako jej zostavovateľ prišiel k tomuto dátumu, dnes už zistíme ťažko. Podľa cirkevných vizitácií, schematizmov aj vojenských mapovaní vieme, že drevený chrám sa v Inovciach nachádzal už v polovici 18. storočia. Schematizmy mukačevského a prešovského gréckokatolíckeho biskupstva od konca 18. storočia do polovice 19. storočia, ktoré sú najpresnejšími zdrojmi, neuvádzajú žiaden dátum výstavby chrámu. Prvýkrát sa chrám v obci spomína v Súpise rusínskych cerkvi z roku 1732. O rok neskôr sú Inovce uvádzané ako samostatná farnosť s dreveným chrámom. Záznamy z rokov 1746 a 1751 zdôrazňujú, že chrám je starobylý. Počas obdobia prvej polovice 18. storočia bol kňazom na tunajšej farnosti Štefan Hotrovič.

Tieto údaje nepotvrdzujú skutočnosť, že chrám bol postavený v roku 1836, tak ako sa to často nesprávne uvádza. Do úvahy preto prichádzajú dve možnosti. Prvá je tá, že starobylý chrám, ktorý stál v Inovciach už v prvej polovici 18. storočia, bol v uvedenom roku 1836 zásadne prestavaný, čo nebolo na tú dobu nič nezvyčajné. Radikálne úpravy sa diali v duchu priblíženia sa chrámov k západnému obradu, boli uskutočnené na všetkých dodnes zachovaných drevených chrámoch Ubľanskej doliny. Druhou možnosťou je, že v uvedenom roku bol do obce prenesený drevený chrám z inej obce. Medzi obyvateľmi Baškoviec sa totiž traduje, že v minulosti svoj drevený chrám predali do Inoviec. Ak by táto informácia bola pravdivá, tak dnes v Inovciach stojí prenesený starobylý baškovský chrám.

Z archívnych dokumentov sa ďalej dozvedáme o jednej významnej udalosti z histórie chrámu, ktorá sa udiala v prvej polovici 19. storočia. Došlo k zmene jeho zasvätenia. Podľa údajov z rokov 1746 a 1751 bol zasvätený sv. Mikulášovi biskupovi. V schematizmoch mukačevského biskupstva do roku 1838 sa zasvätenie chrámu neuvádza, no predpokladáme, že bol stále zasvätený sv. Mikulášovi. V dvoch schematizmoch z rokov 1839 a 1841 sa uvádza, že chrám je nevysvätený a od roku 1841 sa už uvádza terajšie zasvätenie sv. Michalovi. Táto zmena mohla súvisieť i s tým, že po reorganizácii farností mukačevského biskupstva na konci 18. storočia farnosť Inovce zanikla a spolu s Beňatinou a Ruskou Bystrou sa stala filiálkou farnosti Podhoroď. Vo všetkých troch filiálnych obciach boli chrámy zhodne zasvätené sv. Mikulášovi biskupovi, čo isto komplikovalo ich spravovanie. Obnova chrámu v Inovciach v prvej polovici 19. storočia tak mohla byť vhodnou príležitosťou na zmenu jeho zasvätenia. V  roku 1842 bola doň inštalovaná nová oltárna ikona Piety od maliara Michala Mankoviča. Zmena zasvätenia priniesla so sebou i potrebu výmeny patróna na ikonostase. Z pôvodného sa zachovala iba ikona Christos blahoslavenyj a Blahoviščeňa z 18. storočia. Ikonostas ako ho poznáme dnes, má atypicky priechodné iba jedny diakonské dvere. Práve to dosvedčuje, že bol v minulosti upravovaný, pravdepodobne po tom, ako bol získaný z iného chrámu.

Problematika výstavby versus obnovy chrámu v roku 1836 ostáva naďalej zahalená pod rúškom tajomstva. To však nemá vplyv na skutočnosť, že chrám v Inovciach patrí právom medzi skvosty drevenej sakrálnej architektúry na Slovensku. Od poslednej obnovy v roku 2001 sa zhoršoval najmä stav šindľovej strechy, čo bolo spôsobené jej nedostatočnou pravidelnou údržbou. V rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklochodníka ikon“ podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, realizovaného neziskovou organizáciou Karpatské drevené cerkvi spolu s ďalšími partnermi, boli v mesiacoch jún – august 2015 uskutočnené práce na obnove šindľovej strechy, obvodového plášťa a podlahy v celkovej hodnote 19 200 eur s DPH. Aktuálne ešte prebiehajú reštaurátorské práce vzácnych a najviac poškodených ikon a ďalšieho mobiliáru z chrámu, ktoré by mali byť ukončené v decembri tohto roku. Projekt je realizovaný v spolupráci s Gréckokatolíckou farnosťou Podhoroď, spolufinancovaný aj Nadáciou pre ochranu biodiverzity Karpát v Stakčíne.

Miroslav Buraľ

Drevený gréckokatolícky chrám sv. Michala Archanjela v Inovciach je jedným z najmenších drevených chrámov na východnom Slovensku. Od jeho poslednej obnovy v roku 2001 sa zhoršoval najmä stav šindľovej strechy, čo bolo spôsobené jej nedostatočnou pravidelnou údržbou. V rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklochodníka ikon“ podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, realizovaného neziskovou organizáciou Karpatské drevené cerkvi spolu s ďalšími partnermi, boli v mesiacoch jún – august 2015 uskutočnené práce na oprave šindľovej strechy, vyčistení všetkých drevených konštrukcií strechy, obvodového plášťa aj podlahy, impregnačných náterov proti hubám, škodcom a plesni a konzervačných náterov v celkovej hodnote 19 200 EUR s DPH. Projekt je realizovaný v spolupráci s Gréckokatolíckou farnosťou Podhoroď, spolufinancovaný aj Nadáciou pre ochranu biodiverzity Karpát v Stakčíne.

Fotografie z realizácie rekonštrukčných prác

Drevený gréckokatolícky chrám sv. Michala Archanjela v Topoli bol v minulosti pôsobiskom gréckokatolíckeho kňaza a významného predstaviteľa Rusínov Alexandra Duchnoviča, rodáka z Topole. V roku 2004 sa ocitol v nelichotivom zozname 100 najohrozenejších stavieb sveta. Neskôr prešiel rozsiahlou rekonštrukciou, i po zrealizovaných prácach však nastali problémy s povrchovou úpravou šindľovej strechy. V rámci projektu „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklochodníka ikon“ podporeného z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, realizovaného neziskovou organizáciou Karpatské drevené cerkvi spolu s ďalšími partnermi, boli počas leta 2015 uskutočnené práce na oprave šindľovej strechy a zrubu, impregnačných náterov proti hubám, škodcom a plesni a konzervačných náterov v celkovej hodnote 18 948,42 EUR s DPH. Projekt bol realizovaný v spolupráci s Gréckokatolíckou farnosťou Topoľa, spolufinancovaný aj Nadáciou pre ochranu biodiverzity Karpát v Stakčíne. Vďaka projektu je dnes chrám opäť v lepšej kondícii, ktorá umožňuje nielen dôstojné vykonávanie bohoslužobných obradov, ale aj prezentovanie jedinečnej sakrálnej architektúry, jeho histórie, umeleckej výzdoby a uctenia si osobnosti kňaza Alexandra Duchnoviča.  O Alexandrovi Duchnovičovi je v predsieni dreveného chrámu sv. Michala Archanjela v Topoli od roku 2012 inštalovaná stála expozícia, v ktorej sa dozviete mnoho ďalších zaujímavých informácií nielen o histórii tunajšej farnosti ale aj Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Expozícia je trojjazyčná – v slovenskom, anglickom a rusínskom jazyku.

Fotografie realizácie rekonštrukčných prác

Tento týždeň sme navštívili židovské cintoríny v Zborove a Bardejove, tiež unikátny komplex budov tzv. židovského suburbia na Mlynskej ulici v Bardejove. Spoločnosť nám robil Pavol Hudák z Bardejova, ktorý sa histórii a výskumu židovskej komunity na profesionálnej úrovni venuje už niekoľko rokov a za svoju angažovanosť za obnovu a záchranu Bardejovského židovského suburbia bol v roku 2014 ocenený Nadáciou Raoula Wallenberga za boj proti rasizmu a netolerancii. Na oboch navštívených židovských cintorínoch sme našli rovnaké prvky, ako sme objavili po odstránení náletov a drevín na cintoríne v Topoli – kamennú ohradu, vodný zdroj (potok) na umývanie rúk po návšteve cintorína, ale aj základy stavby známej ako tzv. ohel, využívanej v minulosti na umývanie tiel mŕtvych. Toto všetko bolo, a aspoň v náznakoch je aj v Topoli a veríme, že aj vďaka cenným radám odborníkov sa nám podarí tieto prvky obnoviť, aby čo najvernejšie znázorňovali zaujímavú architektúru židovskej komunity. Mnohé zaujímavosti sme sa dozvedeli aj v areáli Bardejovského židovského suburbia. Komplex budov predstavuje okrem židovskej synagógy dokončenej v roku 1836, ďalej budovu zhromaždenia (beth midraš) – školu aj s bytom pre rabína, tiež rituálne kúpele (mikve) aj so zachovalou expanznou vežou na zber vody a kotolňou na jej ohrev. Z komplexu sa do dnešných čias nepodarilo zachovať kóšer bitúnok. Stavebno-technický stav väčšiny objektov je nevhodný až havarijný. Synagóga bude v najbližšom období obnovená, z rovnakých zdrojov ako aj náš projekt „Obnova drevených chrámov, skvalitnenie infraštruktúry Cyklochodníka ikon“.  Fotografie nájdete v našej galérii.

Dňa 2. marca 2015 sa uskutočnil v obci Topoľa kontrolný deň, ktorého sa zúčastnili aj pamiatkari z KPÚ Prešov. Odsúhlasený bol postup prác plánovaných pri obnove židovského cintorína, tiež technické riešenie obnovy pôvodnej kamennej ohrady. Zároveň od tohto dňa začali aj samotné práce na obnove cintorína.

Obec Topoľa zamestnala v rámci rozvoja regionálnej a miestnej zamestnanosti, aj s finančným príspevkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom dvoch pracovníkov, ktorí budú postupne čistiť plochu cintorína a prístupovej cesty k nemu od odumretých drevín a náletových porastov, odstraňovať koreňové systémy. Neskôr začnú s obnovou pôvodnej kamennej ohrady a čistením náhrobných kameňov od machov a lišajníkov. Práce by mali byť ukončené v novembri tohto roku.

Dňa 19. decembra 2014 o 9:00 hod. sa priestoroch Obecného domu v Stakčíne uskutoční úvodná konferencia projektu, na ktorej predstavíme aktivity projektu “Obnova drevených chrámov, doplnenie infraštruktúry Cyklistického chodníka ikon” podporeného rámci programu “Zachovanie a revitalizácia kultúrneho a prírodného dedičstva a Podpora rozmanitosti v kultúre a umení v rámci európskeho kultúrneho dedičstva”.