V najvýchodnejšom kúte Slovenska, v okresoch Snina a Sobrance sa nachádza deväť drevených chrámov. Je to zlomok z vyše stovky chrámov, ktoré sa v minulosti na Zemplíne nachádzali. Všetkých deväť je vyhlásených za národné kultúrne pamiatky Slovenska, chrám v Ruskej Bystrej je navyše zapísaný aj v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem neho sa na bohoslužobné účely využívajú už len chrámy v Uličskom Krivom, Kalnej Roztoke a Jalovej. Priebežne sa uskutočňuje oprava chrámov a vzácnych ikonostasov, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie dedičstva našich predkov.

Cyklistický chodník ikon

(modrá značka, s odbočkami 105 km)

Prepája všetkých 9 drevených chrámov, ktoré sa nachádzajú v okresoch Snina a Sobrance. Začína v Národnom parku Poloniny, odkiaľ boli prevezené dva chrámy do skanzenov – chrám sv. Michala Archanjela (1764) z Novej Sedlice do Humenného a chrám sv. Mikuláša (1775) zo Zboja do Bardejovských kúpeľov. V Uliči prechádza popri minigalérii drevených chrámov pripomínajúcej minulosť viacerých zaniknutých chrámov. Od Stakčína pokračuje severným úpätím Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat až do obce Inovce.

Sakrálne stavby na trase ikon

Väčšina drevených cerkví na východnom Slovensku pochádza zo 17.a 18. storočia. Staršie sa takmer nezachovali, pretože boli postavené zo stavebného materiálu, ktorý je málo odolný voči poveternostným vplyvom. Mnoho takýchto cenných výtvorov ľudovej architektúry bolo zničených, najmä v rokoch prvej a druhej svetovej vojny. Niektoré však chátrajú aj dnes. Prispieva k tomu nielen zub času ale často aj neschopnosť alebo nezáujem hľadať ich alternatívne využitie pre rozvoj regiónu, najmä ak ich využitie pre prvotný účel, teda liturgiu, už nie je z akýchkoľvek dôvodov reálne a možné.

Z urbanistického hľadiska majú všetky drevené chrámy v rámci zástavby jednotlivých obcí dominantné postavenie. Sú situované spravidla na vyššie položených, niekedy až ťažko prístupných miestach, excentricky voči iným dedinským stavbám. Súčasťou ich areálov sú aj neveľké cintoríny s jednoduchými drevenými, kamennými a železnými krížmi. Celý areál zväčša obklopuje zrubová alebo kamenná ohrada so vstupnou bránkou zastrešenou šindľom. Tento architektonický súbor v mnohých prípadoch vhodne doplňuje zvonica. Všetky drevené cerkvi majú zrubovú základnú konštrukciu, ktorá vytvára široké možnosti z hľadiska pôdorysného riešenia a formálneho stvárnenia objektu. Preto okrem pravouhlých zrubov v tejto oblasti často stretávame zaujímavé polygonálne konštrukčné tvary, najmä u presbytérií. Najčastejšie sa používal materiál z ihličnatých stromov. Spodné trámy a niektoré ďalšie nosné časti (tragáre, okenice, zárubne) sa zhotovovali z duba, tisu alebo červeného smreku. Stavba spravidla spočívala na silných nárožných kameňoch, priestor medzi nimi vyplňovali až dodatočne. Súvislé základy z miestneho pieskovca zhotovovali len na vlhkých miestach. Až v 18. storočí sa celistvé základy stávajú pravidlom. Kameň spájali hlinou alebo zmesou hliny, vápna a piesku. Trámy zrubu sú prevažne skresané do hranolov, občas sú to pologuľatiny. Sú kladené na seba vždy vo vodorovnej polohe a to až do určitej výšky stien. Podobnou zrubovou technikou sú zhotovované jednotlivé stupne pyramidálnych striech. Pri spevňovaní vencov zrubu a iných konštrukčných prvkov sa predovšetkým z duchovných dôvodov pôvodne nepoužívali žiadne klince, ktoré vyvolávali predstavu ukrižovania. Ľudoví majstri sa snažili o zhotovovanie takých spojov, ktoré boli pevné a dobre odolávali poveternostným vplyvom. Na to používali dômyselné tesárske väzby. Iba na spevnenie hlavných konštrukčných častí používali drevené dubové kliny. Vonkajšie strany zrubových stien sú niekedy ponechané v prírodnej podobe, vo väčšine prípadov je však celá stavba zvonku chránená šindľom. U Bojkov na Zakarpatsku prevládali otvorené podstrešia spočívajúce na bohato vyrezávaných stĺpoch.

Charakteristickým znakom drevených cerkví na východnom Slovensku je ich trojdielnosť, ktorá okrem iného symbolizuje Svätú Trojicu. Stredný zrub chrámu (loď) je najväčší, má tvar štvorca alebo obdĺžnika s dlhšou stranou v severojužnom smere. Oltárna časť na východe (presbytérium) a babinec na západe (predsieň) sú menšie a majú tiež tvar obdĺžnika. Umiestnenie všetkých troch zrubov zodpovedá zákonom symetrie. Veže – zvonice v celej lemkovskej oblasti majú štvorcový pôdorys a sú zhotovené za pomoci stĺpkovito-rámovej konštrukcie. Na východnom Slovensku sú v podstate dva typy veží. V prvom prípade spočíva základný rám veže bezprostredne na zemi, do neho sú šikmo zakotvené nosné stĺpy doskových alebo šindľových stien. V druhom prípade je nosný skelet veže ukotvený nad zrubom babinca, teda steny sú rovné alebo takmer rovné. Pôvodne mala každá cerkev iba jeden vchod v západnej stene. Iné dverné otvory sú neskoršieho dáta. Charakteristickým elementom najstarších drevených kostolíkov je umiestnenie okenných otvorov výlučne v južných stenách lode a presbytéria. Táto tradícia má svoj počiatok ešte v stredoveku. Okná z oboch strán, t.j. v južnej aj severnej stene, sa objavujú až v druhej polovici 18. storočia. V niektorých starších stavbách boli zhotovované dodatočne. Ako krytina sa na drevených cerkvách zásadne používal šindeľ.

Umelecká výzdoba chrámov

Pre rusínske sakrálne stavby v oblasti východného Slovenska bola charakteristická bohatá výzdoba. Dekorácia sa uplatňovala dokonca v spôsobe kladenia šindľov, šalovacích dosák a líšt. Tesársko-rezbárske geometrické ornamenty nachádzame na rôznych architektonických detailoch – trámoch, nosných stĺpoch, zárubniach, okenných rámoch a pod. Na mnohých drevených cerkvách sa zachovali rôzne ozdobné kupoly, kužeľovité, lichobežníkovité a pyramidálne ukončenia striech. V rôznych dekoratívnych a doplnkových funkčných detailoch sa uplatňoval aj kov (kríže, mreže, kovanie a dvere). Zvláštnu pozornosť si zasluhujú najmä železné kríže, ktoré sú výrazovým umeleckým prejavom niekdajších dedinských kováčov. Vyznačujú sa pestrosťou foriem a veľmi bohatým, takmer nikdy sa neopakujúcim ornamentom. Každý kríž má originálny a svojrázny tvar, ktorý zároveň vyjadruje určitú symboliku.

Najvýznamnejšou a nevyhnutnou súčasťou drevených cerkví je ikonostas, ktorý predeľuje loď od svätyne chrámu, kde dochádza k „zázraku eucharistie“. K výzdobe ikonostasu patrí drevorezba, zvyčajne zobrazujúca vinič s plodmi, keďže víno je jednou zložkou Eucharistie. Ikonostas je výtvarným a funkčným jadrom sakrálneho objektu a zároveň hmatateľným dokladom východnej kultúry. Budovaný je podľa prísnych predpisov (kánonov) a zostavený z niekoľkých, nad sebou umiestnených radov ikon osadených vo vyrezávanej, zdobenej polychrómovanej drevenej konštrukcie. Počet radov a ikon v jednotlivých radoch je závislý aj od výšky a šírky samotnej stavby. Zvyčajne má ikonostas 5 radov a troje dverí. Cárske stredné dvere a dvoje bočné, tzv. diakonské dvere, ktoré spolu s ikonami tvoria prvý, tzv. základný rad symbolizujúci svojou štruktúrou harmóniu Neba a zeme. Tu zobrazený Syn Boží z vôle Otca zišiel k nám, aby sme my ľudia mohli s Ním vystúpiť do nebeského kráľovstva. Ikona Krista učiteľa s otvoreným evanjeliom po pravej strane cárskych dverí vyjadruje, že cesta k spáse vedie cez prijatie a uplatňovanie Kristovho učenia v našom živote. Dôkazom možnosti tejto duchovnej cesty je Bohorodička, prvá obyvateľka „nového“ Raja, neba a ostatní svätci tu zobrazení. Po ľavej strane cárskych dverí je Ikona Hodegetrie Presvätej Bohorodičky s malým Christom na rukách, ktorý jednou rukou blahoslovi (žehná). V druhej drží zvitok, ako symbol naplnených proroctiev o Ježišovi Kristovi. Na severnej strane je takmer vždy sv. Nikolaj (Mikuláš), patrón byzantskej Cirkvi, zriedkavo sv. Ján Krstiteľ. Na južnej strane základného radu je ikona svätca alebo sviatku, ktorému je daná cerkev zasvätená. Pod základným radom sa nachádza na niektorých starých ikonostasoch hneď od podlahy ešte jeden (tzv. soklový) rad antepedia, na ktorom sú zobrazené starozákonne udalosti, zväčša predobrazného a mesiášskeho charakteru. Cárske dvere sú v strede pred prestolom a prechádza cez ne len kňaz v bohoslužobnom rúchu. Sú dvojkrídlové, najväčšie a najmajestátnejšie. Je na nich zobrazená ikona Blahoviščenija (zvestovania) Bohorodičky, symbolizujúca počiatok našej spásy a ikony evanjelistov Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. V priebehu 17. storočia sa upustilo od používania krídel diakonských dverí a tak vo väčšine drevených chrámov sú diakonské dvere riešené len ako prosté prechody. Druhý, tzv. prazdničnyj (sviatočný) rad má veriacemu pripomínať jeho službu neustálej chvály a vďaky vzdávania nebeskému Otcovi. Výjavmi z mariánskeho a kristologického cyklu pripomína spasiteľné udalosti Nového zákona, apoštolskej doby a prvej epochy kresťanstva. V jeho centre nad cárskymi dverami je umiestnený v starších cerkvách Mandylion – ikona Spasiteľ neutvorený rukou (Spas nerukotvornyj), Tajna večerja (Tajomná večera). Po stranách je zvyčajne 12 veľkých cirkevných sviatkov – 6 sviatkov Krista a 6 Bohorodičky. Ikony sviatkov zobrazené poväčšine v štvorcovom formáte sú osadené v rámoch v architektonickom páse po šesť od centrálneho výjavu Poslednej večere Pána do strán. Je obyčaj, že pred ikony druhého radu (Prazničný rad) sa kladie v prislúchajúci sviatok svetlo.

V strede tretieho, tzv. apoštolského radu (Deésis) je umiestnená ikona Christos car (Kristus Pantokrátor) zobrazujúca Krista ako počiatok Cirkvi (zakladateľ a uholný kameň), pričom Kristus je zobrazený v biskupskom rúchu s mitrou na hlave čo symbolizuje Krista Veľkňaza – Archijereja. Niekedy je v centre tohto radu ikona Ježiša Krista, tzv. Spas v silách. Vtedy je po jeho stranách zľava Bohorodička a archanjel Michal a sprava Ján Krstiteľ a archanjel Gabriel. Každý z 12 apoštolov má v rukách symbol svojej apoštolskej služby. Pri Kristovi z oboch strán sú prví apoštoli Peter a Pavol ako symboly jednoty kresťanov. Za nimi môžu byť štyria evanjelisti, po dvoch z každej strany. Potom ostatní apoštoli: Andrej Prvozvaný, Jakub Zebedeov, Filip, Bartolomej, Tomáš, Jakub Alfeov, Tadeáš Šimon a Matej, ktorého si cez žreb Hospodin vyvolil namiesto Judáša Iškariotského. Tento rad poukazuje na genézu, teda proces vzniku Cirkvi od jej osnovateľa Ježiša Krista cez apoštolov k biskupom. Vo štvrtom, tzv. prorockom rade sú zobrazení starozákonní proroci, teda 4 veľkí a 12 tzv. malých prorokov (Mojžiš, Áron, Eliáš, David, Šalamun, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel, Jonáš, Micheáš a ďalší), každý so zvitkom symbolizujúcim proroctvo o Mesiášovi. Uprostred prorockého radu sa nachádza ikona Svätej Trojice. V piatom rade sa nachádza Kríž – symbol víťazstva Krista nad smrťou, kľúč od Božieho kráľovstva. Po stranách kríža Bohorodička a sv. Ján Krstiteľ. Na kríži sú symboly štyroch evanjelistov – novozákonných svätcov (Ján – orol, Matúš – anjel, Lukáš – býk, Marek – lev). V niektorých prípadoch, najmä z priestorových dôvodov, majú ikonostasy len štyri rady, výnimočne aj tri rady. Jednotlivé zobrazenia ikon sú tesne späté s konkrétnym spôsobom života tunajšieho roľníckeho obyvateľstva, ktoré v jednotlivých svätcoch videlo patrónov svojej existencie a prosperity. Najčastejšie to boli nebeský vojak sv. Michal archanjel, sv. Mikuláš – ochranca príbytku pred požiarom a patrón tesárov, sv. Paraskieva – patrónka typicky ženských prác a rodiny a sv. Juraj, ktorý podľa ľudovej viery pomáhal poľnohospodárom. Ikony s vyobrazeniami spomenutých svätcov vynikajú svojou dekoratívnosťou, zaujímavým ladením farieb a jednotlivých kompozícií. Práve v týchto výtvoroch sa najmarkantnejšie odrazilo estetické cítenie ľudu.