Voskárstvo nebolo samostatným remeslom. Väčšinou sa spájalo s medovnikárstvom alebo sviečkárstvom v súvislosti so spracúvaním spoločných surovín. Voskári vykupovali včelie plásty. Vosk vytápali v kotloch, kvôli stuženiu a skrášleniu doň pridávali benátsky balzam, terpentín, práškové pigmenty a belobu. Z vosku vyrábali pochodne, smolnice do kozubov, v drevených a sadrových formách odlievali plastiky, železnými a kostenými razidlami robili reliéfy. Voskové výrobky (votívne predmety, darčekové artefakty a podobizne) mali charakter ľudového výtvarného prejavu a voskári ich predávali na púťach a jarmokoch. Lisovaním vosku zo včelích plástov sa zasa zaoberali voštinári. Sviečkari zasa z vosku vyrábali rôzne druhy sviečok.
Získavanie vosku z včelích plastov a jeho následne zužitkovanie predovšetkým na sviečky má v sninskom regióne dlhú tradíciu. Súvisí s jeho použitím na osvetľovanie priestorov zemepanských sídiel a pri bohoslužobných účeloch v kostoloch a cerkvách. V minulosti bol vosk veľmi drahý, preto ho poddaní nepoužívali na osvetľovanie v domoch.
Najstaršie údaje o získavaní vosku máme z urbára Humenského panstva z roku 1612. Medzi každoročné povinnosti šoltýsov a kňazov patrilo odovzdávanie 1 funtu t.j. asi 0,46 litra vosku.
Šoltýsi odovzdávali vosk z obcí Čukalovce, Hrabová Roztoka, Kolbasov, Ladomírov, Parihuzovce, Príslop, Pichne, Runina, Ruské, Snina, Smolník, Stakčín, Starina, Topoľa, Ulič, Zboj a Zvala.
Kňazi odovzdávali vosk z obcí Dúbrava, Hostovice, Ladomírov, Pčoliné, Pichne, Stakčín, Šmigovec a Topoľa. Samotní šoltýsi a kňazi s najväčšou pravdepodobnosťou kvôli tejto povinnosti nemuseli chovať včely, skôr ho získavali od poddaných. Poddaní vo všetkých obciach sninského regiónu nemuseli odovzdávať vosk, ale desiatok z medu. Povinnosť odovzdávania vosku zemepánom trvala takmer 200 rokov, až do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí.
Na získavanie vosku z voštín sa využíval dômyselný lis – voštinársky záboj. Nakoľko lis bol väčších rozmerov, budovali sa pre ne samostané domčeky bez povaly so šindľovou strechou a vetrákmi na odvod dymu a pary. V rohu domčeka sa nachádzala pec s medeným kotlom na roztápanie voštín.
Vošinársky lis zo Stariny (1979)
Čistý vosk sa získal roztápaním voštín v horúcej vode v kotli a následným prelisovaním v záboji. Vedľajším produktom bola voda z kotla. Tá sa v minulosti využívala do kúpeľov na reumou postihnuté nohy a ruky. Čistý vosk sa následne využíval predovšetkým na výrobu sviečok, vrátane tzv. perlových sviečok, ktoré sa používali na magické a liečebné účely.
Miroslav Buraľ, Daniela Galandová
Karpatské drevené cerkvi, n. o.
Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.