Od prelomu 13. a 14. storočia, kedy sa nám zachovali v regestoch listiny o prvých písomných zmienkach o obciach sninského regiónu (rok 1254 – Pichne a Pčoliné, rok 1317 Snina a Stakčín), až do začiatku 17. storočia nemáme žiadne údaje o jeho hospodárskom a sociálnom vývine. Prvé ucelené údaje poskytujú až urbáre humenského panstva zo 17. a 18. storočia. Z nich si zaslúži prvoradú pozornosť jeden z najstarších urbárov z roku 1612. Vďaka súpisu povinností obyvateľov, ktoré boli kedysi uskutočňované, sa z neho dozvedáme zaujímavé informácie o prvých remeselníkoch a nepriamo aj o vykonávaných remeslách.
Snina bola v uvedenom období už jedným z piatich administratívnych a hospodárskych centier humenského panstva, ktoré sa označovalo ako Sninska krajňa. To sa prejavilo aj tým, že v nej pôsobilo, na rozdiel od okolitých obcí, niekoľko remeselníkov. Kováčstvom sa zaoberali Peter Kováč (Kovacz) a Andrej Török, kolárstvom Macko Labos a Hric Vasilčat (Vasilczatt), obuvníkom bol Maxim Varga, krajčírmi Štefan Szabo, Jakub Varga a Iľko Zabo, debnármi Matiaš Kolesár (Koleszar) a Michal Baskanič (Baskanicz).
Všetci títo remeselníci sú v urbári uvedení ako slobodníci (libertíni), teda bývalí poddaní, ktorí boli za svoje služby oslobodení od zemepánskych povinností. Medzi slobodníkmi sa v urbári spomínajú i rybár Peter Orfinis, pastier oviec Jacko Rusin, krajník Štefan Pazinko a Senko Lohičat (Lohiczatt). Keďže boli oslobodení od zemepánskych povinností, v ďalších urbároch sa slobodníci už nespomínajú, čím sa nám strácajú priame údaje o remeslách.
Pre Sninu (ale aj okolité obce) bolo typické, že sa riadila podľa valašského práva, ktoré bolo typické pre obyvateľstvo valašského a rusínskeho pôvodu. Na základe neho muselo tunajšie obyvateľstvo voči zemepánom plniť povinnosti zodpovedajúce tomuto právu. Každoročne museli zaplatiť na Michala a na Juraja pozemkovú daň a na Vianoce a Turíce vajdovsku (strungalsku) daň. Na Turíce, v čase vyháňania oviec na pašu (strungy), museli odovzdávať barany a syr (bryndzu). Ďalej museli podľa špecifických prírodných podmienok jednotlivých obcí plniť i ďalšie naturálne dávky. Odovzdávali rôzne živé domáce a divé zvieratá, obilniny, ľanové semená, med, vajcia, maslo, vlnené pokrovce, ramenné popruhy, vosk a šindle. Na základe týchto nepriamych údajov vieme určiť ktoré tradičné remeslá sa v regióne v uvedenom období rozvíjali – gubárstvo, tkáčstvo, píšťalkárstvo (aj výroba trembít), rezbárstvo (výroba črpákov, dreveného náradia), voštinárstvo a voskárstvo, kožiarstvo, korytárstvo, šindliarstvo.
O istom stupni rozvinutosti remeselnej výroby v Snine svedčí i inventárny súpis drevenej kúrie v Snine z roku 1654. Priamo v jej komore bolo uskladnených 228 drevených tanierov a dva prázdne sudy. V hospodárskej budove pri kúrii bolo uskladnené náradie ako rešetá, sitá, kade, korytá, hrnce, dieže, džbery, lopaty, rýle, vrecia. V mäsiarni sa nachádzalo 5 debničiek bryndze, 8 nádob masla a 2 nádoby medu. V komore pri pekárni sa nachádzala kamenná soľ, med, huby, loj, vosk, slivky, lieskovce a 25 kusov priadze.
Vo vnútornej pivnici, ktorá sa dnes nachádza pod terajším kaštieľom, bolo 76 sudov dolnozemského a tunajšieho vína. Vo vonkajšej pivnici, ktorá sa dnes nachádza pod malým kaštieľom, sa nachádzalo 50 prázdnych sudov, 45 pohárov, kade, džbery, dieže, čapovacie poháre, 12 prázdnych gelet, kapusta v troch sudoch. V dome drábov boli rôzne nástroje na trestanie poddaných, ako dereš, železné putá a rôzne zámky. Na majeri bola komora na uchovávanie a spracovanie mlieka a syra. Bola v nej mútovnica na maslo, lis a mriežka na tvaroh, vaničky, koryto, sud, hrnce na mlieko, drevené taniera, hotové maslo a tvaroh. Súčasťou majera bol i salaš, ktorého súčasťou bola koliba s náradím a komárnik na syr.
Miroslav Buraľ, Daniela Galandová
Karpatské drevené cerkvi, n. o.
Článok bol spracovaný v rámci projektu „Tradície pre súčasnosť – rozvojový koncept oživenia remeselnej činnosti“ realizovaného s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Podpora regionálneho rozvoja 2018“.